SCHIZOFRENICKÉ INTERVIEW

   Motto: "Vždy sa nájde niekto, kto nás pochváli. Napríklad my."

                                                                               Václav Šuplata

 

Václav Šuplata:  Nevybočujme zo zaužívaných praktík, a tak na úvod krátky dotazník. Vek, pohlavie, stav, národnosť, povolanie.

Václav Šuplata:  Tak do radu.

Vek - 56, ale na tomto čísle by som príliš netrval, lebo ako som zistil, mení sa to. Nedávno som napríklad mal 23. Sú dokonca chvíle, keď mám aj 37,6... ale to sa už myslím netýka veku. Však?

Pohlavie - podľa identifikačnej karty M. Je to skratka druhu, nie veľkosti.

Stav - výrazne závislý od dĺžky pobytu v klube spisovateľov. Takže v sobotu a v nedeľu úplne iný, lebo vtedy je klub zatvorený.

Národnosť - Bratislava Staré mesto.

Povolanie - scenárista, spisovateľ, textár, režisér a v neposlednom  rade ja. Verte mi, byť ja, nie je ľahké povolanie. Obzvlášť v mojom prípade.

V.Š.: Vaša tvorba je samozrejme všeobecne známa; nuž teraz úprimne; aký je to pocit, byť najlepší?

V.Š.: Mňa nedostanete. Teraz čakáte, že začnem skromne vysvetľovať, že to predsa nie je pravda. S týmto prežitkom by sa však už raz malo skončiť, a tak teda odpoviem otvorene - je to ohromný pocit byť najlepší a nenechám si ho skaliť ani vedomím, že o tom nikto nevie.

V.Š.: Majstre... ozaj, môžem Vám hovoriť majstre?

V.Š.: Môžete? Musíte! Inak by sa mohlo stať, že si neuvedomím, že oslovujete práve mňa.

V.Š.: Nuž, majstre, myslím, že by bolo vhodné nazrieť trochu do Vašej tvorby. Čím začneme?

V.Š.: Vari tým, čo je najbližšie po ruke. Aha, scenár! Tak scenármi.

V.Š.: Dúfam, že sa neurazíte, ak pre dnešok poprosím len o krátku ukážku.

V.Š.: Urazím, ale ako myslíte. Prosím; krátka ukážka je zo scenáru rozprávky "Papierové šašovstvo", ktorá je momentálne v štádiu príprav na sfilmovanie.

 

Dodo:  Ako rozkážete veličenstvo!
                   (Nerozhodne sa ukloní a vycúva z komnaty)

 

V.Š.: Až takú krátku ukážku som zas nemyslel.

V.Š.:  Zdá sa, že sám neviete čo chcete; ale aby ste videli, že mám s Vami trpezlivosť, dovolím vám nazrieť do takmer záverečnej scény rozprávky s názvom "Rozprávka rozprávok". Tá scéna je až natoľko záverečná, že ma za ňu raz skoro naozaj zavreli. Rozprávku som napísal v roku 1986, no filmovej podoby sa dočkala až v roku 1991, ale najzaujímavejšie i najhroznejšie zároveň je na nej to, že hoci som neupravil ani jediné slovo textu, zdá sa, že som ju dopísal včera.

         O čo ide. Hlúpy Jano po svojom "víťazstve" nad drakom, dostal ruku princeznej a polovicu kráľovstva. Jediné čo nedostal, bol rozum.

         Do deja vstúpime v čase, kedy je už kráľovstvo rozdelené bielou čiarou na dve polovice a keďže z Janovej polovice už všetok ľud odišiel, nuž aby mal komu vládnuť, nakúpil v susednom kráľovstve stovky plyšových medveďov, ktorých roznosil po celej svojej polovici kráľovstva. Ideálny ľud, ktorý nevedel čítať a písať, len s úsmevom tupo hľadel pred seba. Horšie bolo, že tiež nepracoval, a tak o chvíľu nebolo v kráľovstve čo jesť.

    Jano:        /zlostne/ Tak vymením ľud!

    Princezná: Hej? A za čo? Za žmurkacie bábiky, či handrových                                 panákov?

    Jano:        /nadšene/ Poraď, čo by bolo najlepšie?

    Princezná: Vymeniť kráľa!

    Jano:        Čože??? Vari nechceš, aby vládol plyšový medveď!

    Princezná: Prečo nie? Aký ľud, taký kráľ!

    Jano:        A ja budem robiť čo?

    Princezná: Ty? Ty mu môžeš radiť.

    Jano:        Plyšovému medveďovi?! Veď ma nebude počúvať.

    Princezná:  To je tiež jediná možnosť aby vládol múdrejšie ako ty.

    Jano:        Nič také! V mojom kráľovstve zostal starý rozprávkar, bude                     musieť pracovať za všetkých on.

    Princezná: /zamyslene/ A čo keby si dal celé svoje kráľovstvo jemu?                       Ľudia mu vždy verili. Keď bude kráľom, iste sa vrátia.

     Jano:        Vrátia... lenže čo ak mi on potom nevráti kráľovstvo?

     Princezná: Opýtaš sa ľudu; nech si sám vyberie, koho chce za kráľa.

     Jano:        /spokojne/ Ľud? Tak to bude dobré; niečo im sľúbim a oni                        ma zas nechajú vládnuť.

     Princezná:  /ťažko ovláda zlosť/ Ak ťa ľud tohto kráľovstva, po tom                          všetkom, čo si mu urobil, nechá znovu vládnuť, tak si                              nozaj iného kráľa nezaslúži.

 

V.Š.: Mám pocit, že to nebude práve najoptimistickejšia rozprávka.

V.Š.: Ona je to vlastne komédia, no ja stále hovorím, že rozprávky sú najkrajšie v čase, keď ešte nevieme, že sú to rozprávky.

V.Š.: A čo Vaša divadelná tvorba?

V.Š.: To sa pýtate mňa?

V.Š.: Prepáčte. A čo Vaša divadelná tvorba, majstre?

V.Š.:  Nuž divadelných hier som veru napísal zopár, ale ponúknem Vám ukážku z mojej jedinej pantomimickej hry "Hodina duchov" Prosím.

 

         "... ...".

 

V.Š.: Skutočne nápaditý a svieži scenár. Mne sa však úplnou náhodou podarilo zistiť, že sa veru nevenujete len dramatickej tvorbe.

V.Š.: Škoda, že ctený čitateľ týchto riadkov nemôže počuť skromnosť, ktorá sa teraz objavila v mojom hlase; skromnosť, s ktorou musím povedať, že próze sa venujem naozaj len okrajovo. Som si vedomý, že je to škoda pre mňa i pre prózu, ale mám ju príliš rád na to, aby som našiel odvahu jej ubližovať.

         Napokon som sa nechal uprosiť sám sebou a zopár skromných diel z mojej poviedkovej tvorby som uviedol vo svojej knihe „Illusion“. Aha napríklad tu.

V.Š.: ( začíta sa a po chvíli sa úprimne smeje )

V.Š.: Zdá sa, že sa vám moja poviedka páči.

V.Š.: Samozrejme; potrebujem predsa tento rozhovor dokončiť.

V.Š.: Môžem pre Vás urobiť viac, ako len tento rozhovor. Teraz sa napríklad budem tváriť, že som Vašu poznámku nepochopil.

V.Š.: Ďakujem. Napokon Vaša veľkorysosť je povestná. Tak radšej nazrime do Vášho ďalšieho umeleckého "šuplíka".

V.Š.:  Teraz mám trochu nutkanie sa uraziť, lebo ja som v živote nepísal do "šuplíka"... ...jedine hádam to, čomu ja hovorím poézia.

V.Š.: Presne to som mal na mysli. Aj keď som presvedčený, že ani to dlho v "šuplíku" nezostane.

V.Š.:  Vaše presvedčenie je správne. Aj teraz hneď Vám jeden zo svojich únikov do poézie vnútim...teda...ponúknem.

                                 

                                         Nočná dúha

 

Nočná dúha je krásny nezmysel.

A pritom stačí, aby raz, počas nočného dažďa,

vyšlo na chvíľu slnko.

Nočná dúha by bola naďalej krásna,

ale už nie nezmyslom.

Nezmyslom by bolo slnko uprostred noci.

Ale krásnym.

V.Š.: (nadšene) To predsa poznám! Táto báseň vyšla vo Vašej prvej, mimoriadne vydarenej knihe s rovnomenným názvom „Nočná dúha“. Som nadšený; nikdy by som netušil, že mi raz budete Vy osobne recitovať z mojej najobľúbenejšej knihy.

V.Š.: Drahý priateľ; Vaše nadšenie ma úprimne dojíma, ďakujem; ale Vy ste nečítali ostatné moje knihy?

V.Š.: Isteže čítal. Ja sa ospravedlňujem za moju poslednú vetu, ktorá prirodzene mala znieť, že by som nikdy neveril, že mi raz práve Vy budete recitovať z jednej z mojich najobľúbenejších kníh.

V.Š.: Myslím, že som dnes už prejavil moje nadšenie nad Vašou schopnosťou chápať veci aj bez priameho naznačenia, takže sa hádam už nebudem opakovať.

V.Š.: Áno, majstre, ďakujem. Napriek tomu, čo ste mi práve prečítali, som presvedčený, že aspoň vo Vašej textárskej tvorbe sa občas nejaký ten rým nájde. Alebo sa mýlim?

V.Š.: Nie nemýlite. Mohol by som to dokázať desiatkami svojich textov.

V.Š.: Môžem Vás ubezpečiť, že naši čitatelia by si s radosťou prečítali všetky Vaše texty, ale pre dnešok hádam postačí Vaše ubezpečenie. Myslím, že sme nazreli takmer do všetkých zákutí Vašej tvorby, a tak, hoci veľmi nerád, je načase náš skromný a nezabudnuteľný rozhovor ukončiť.

V.Š.: Škoda. Je totiž ešte veľa tém, ktoré sme neprebrali, a na ktoré mám tiež vlastný názor.

V.Š.: Nevadí.

V.Š.: Prosím?!

V.Š.: Chcem povedať, že nevadí, že sme sa k tomu dnes nedostali, lebo som presvedčený, že sa čoskoro stretneme znovu, aby sme mohli pokračovať v tomto duchaplnom rozhovore. Ďakujem Vám.

V.Š.: Aj ja si ďakujem.

       Vôbec som nebol prekvapený, keď po čase, zaplnenom všeobecným nadšením nad mojím prvým rozhovorom, prišiel onen mladý, sympatický a inteligentný mládenec, s prosbou o ďalší rozhovor. Napokon, ako sám priznal, interview so mnou bola nielen jeho prvotina, ale aj to najlepšie, čo kedy napísal. Dokážem si vážiť ľudí, ktorí sa neboja úspechu a tak som prirodzene súhlasil, aby som aspoň svojou skromnou trochou (podľa vzoru "tá trocha") zaručil úspech aj jeho druhotiny.

 ( Druhú časť "Schyzofrenického interview" si môžete prečítať v priloženom súbore )